Tel/Fax
+381 21 422 989
utorok, 08 september 2020 12:58

Projekt venovaný Slovenským národným slávnostiam

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Projekt venovaný Slovenským národným slávnostiam

V dňoch od 7. do 9. augusta 2020 by všetky cesty viedli do Báčskeho Petrovca na Slovenské národné slávnosti – najväčšie kultúrne a národné podujatie slovenskej komunity v Srbsku. Petrovec by ako stred slovenského vojvodinského sveta do svojej náruče prijal tisíce návštevníkov nielen z domova a Európy, ale i zo zámoria. Žiaľ, v dôsledku vrcholenia ďalšej silnej vlny koronavírusu plány organizátorov a hostiteľov tohtoročných slávností boli celkom zmarené a preto sa, žiaľ, neuskutočnili. Teda klasický Otvárací program Slovenských národných slávností by sa – nebyť pandémie – uskutočnil v priamom prenose prostredníctvom Rádio-televízie Vojvodiny v piatkový večer dňa 7. augusta 2020. Avšak v tento istý deň a v tom istom termíne toho roku bol odvysielaný špeciálny program, ktorý sa pripravil vo výnimočných okolnostiach. Pod jeho realizáciu sa podpísali Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Slovenská redakcia Rádio-televízie Vojvodiny. Takže ho v termíne relácie Dobrý večer, Vojvodina, mohla predsa sledovať celá naša menšinová pospolitosť. Uvedeným programom bol pripomenutý význam tohto jediného oficiálneho sviatku Slovákov v Srbsku.

Svojráznou mozaikou tohtoročných významných jubileí, ako náplňou uvedeného televízneho programu slávností, diváci mali príležitosť nahliadnuť do všetkých troch vojvodinských regiónov – Báčky, Sriemu a Banátu, kde každý má svoj špecifický výrazový kolorit. Veď aj preto je právom a každoročne na Slovenských národných slávnostiach prezentovaná tá príslovečná slovenská dolnozemská jedinečnosť. Čiže slovenský duch stelesnený v pracovitosti, pokore, dobrodušnosti a pohostinnosti nášho ľudu. Autori programu sa snažili aj na takýto spôsob zaznamenať tep komunity vojvodinských Slovákov, ktorá dennodenne pracuje na tom, aby si zachovala to, čo zdedila po svojich predkoch a ktorá zároveň vštepuje lásku k slovenskej identite i svojim potomkom.

Po úvodných slovách redaktorky RTV Anny Stanivukovej nasledovali slávnostné prejavy venované tohtoročným Slovenským národným slávnostiam, ktorých duch predsa pretrvával víkendom neuskutočnených slávností. Najprv slovo mal Igor Mirović, predseda vlády Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a v pokračovaní i čelné osobnosti troch spoluorganizátorov slávností – Srđan Simić, predseda Obce Báčsky Petrovec, Ján Brtka, predseda Matice slovenskej v Srbsku a Libuška Lakatošová, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny.

Programové segmenty uvádzali moderátori Anna Berédiová zo Selenče a Ivica Grujić Litavský z Aradáča. Ich vstupy boli nahraté na rázovitých lokalitách v Báčskom Petrovci – v budove a na nádvorí Matice slovenskej v Srbsku, pred najstarším domom v Petrovci, v priestoroch etnologickej výstavy Spolku petrovských žien, pred sochou Mateja Čániho ako symbolu prvých prisťahovalcov na Dolnú zem, pred starou omaľovanou studňou v ulici generála Štefánika a na mostíku maliarky Zuzky Medveďovej. Uvedené lokality mali divákovi symbolicky dočariť ovzdušie Petrovca ako najväčšieho strediska vojvodinských Slovákov, ktorého slávnosťový ruch tentoraz vystal.

Úvodný príspevok bol venovaný spomienke na Slovenské národné slávnosti, na ich začiatky až k päťdesiatym rokom minulého storočia. Podľa akademika Jána Kmeťa už prvé národné slávnosti Slovákov ešte len vo vznikajúcom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov 28. augusta 1919 rokovali o školských otázkach ako o prvoradých pre ďalší budúci život tunajšej Slovače. Kmeť uvádzal i to, že školskí ľudia – učitelia, profesori, žiaci a študenti, hlavné svoje ročné stretnutia mávali v kontinuite práve na Slávnostiach. Škola teda v minulosti okrem cirkvi bola hlavným zdrojom našej národnej zachovalosti. Už prvé generácie našich učiteľov – podľa akademika Kmeťa ,,zhárali“ svojou drobnou prácou s deťmi, mládežou a staršími v miestnych spolkoch, folklóre, divadle, športe, chóre, čitárni ako i v škole a mimo nej. Mnohí z nich sa ešte ako žiaci alebo skončení mladí učitelia v 50. rokoch minulého storočia zúčastňovali i vtedajších Slovenských národných slávností v Petrovci. A práve z týchto zaslúžilých učiteľov sa neskôr stali vedúce matičné piliere a pracovníci na roli národa dedičnej vo všetkých našich osadách. Okrem archívnych záberov zo slávností v minulosti, ktoré sa zachovali vďaka mravčej práci dnes už zosnulého redaktora Jána Struhára, na slávnosti z čias svojho detstva a mladosti si ako ich účastníčka zaspomínala pani učiteľka na dôchodku Ružena Červenská, pôvodom Petrovčanka.

Nasledoval príspevok venovaný 250-ročnej Starej Pazove, ktorú v súvislosti s jej dejinami možno nazvať i južnou hranicou slovenskej kultúry. Do tejto osady roku 1770 prišla prvá skupina Slovákov zo Selenče. O rok neskôr i veľká skupina z Malého Kereša z Maďarska a ďalší prisťahovalci prišli z viacerých miest Dolnej zeme ako i priamo zo stolíc na Slovensku. Sriem, ako časť vojenskej hranice, patril pod priamu ingerenciu panovníka Habsburskej monarchie. Osadníci sa hneď na začiatku zaujímali i o svoj duchovný život a podľa historických prameňov – prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel roku 1770 konal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom... Dejiny Starej Pazovy sprítomnil historik Jaroslav Miklovic a zároveň ich doplnil o zaujímavosti z osídľovania Starej Pazovy spred 250 rokov.

Osobitným príspevkom vo vysielaní bola pripomenutá storočnica Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika v Novom Sade. Predchodcom dnešného spolku novosadských Slovákov bola Československá beseda Šafárik – prvý slovenský spolok v Novom Sade, ktorý roku 1920 založil advokát, redaktor a politik Ľudovít Mičátek. Podľa známeho spoločensko-kultúrneho dejateľa Miroslava Kriváka pôvodný spolok neskôr zažil niekoľko zmien, ale zakaždým mu zostalo meno Šafárik. A tak sa tu od samých začiatkov organizovali početné zábavy, prednášky, čítacie krúžky a iné formy zoskupovania nielen novosadských Slovákov, ktoré sa zachovali do dnešných dní. Súčasnosť Šafárika – jeho aktivity a význam pre novosadských Slovákov priblížila aktuálna predsedníčka Vierka Marčoková Cerovská.

V pokračovaní v moderátorskom bloku bolo pripomenuté ďalšie jubileum dolnozemských Slovákov – 30 rokov od obnovenia Matice slovenskej v Juhoslávii. Totiž dňa 5. augusta 1990 v Báčskom Petrovci sa uskutočnilo Obnovujúce zhromaždenie Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorá ešte od svojho založenia dávala priekopnícke základy našej menšinovej kultúre. Pustila hlboké korene a jej činnosť cítiť vo všetkých slovenských vojvodinských prostrediach. Nasledoval segment vysielania, v ktorom bolo pripomenuté 100. výročie nepretržitého vychádzania ročenky Národný kalendár. Totiž v januári roku 1920 v Petrovci bolo založené prvé vydavateľstvo – Juhoslovanský nakladateľský spolok a začali vychádzať noviny Národná jednota ako predchodca Hlasu ľudu. Takže tento rok je i jubileom slovenského tlačeného slova v Srbsku. V priebehu uplynulých 100 rokov nikdy sme neboli bez organizovanej vydavateľskej inštitúcie na týchto priestoroch. Listujúc Národným kalendárom na bežný rok z pera jeho zostavovateľa Vladimíra Valentíka zisťujeme, že po vzniku kníhtlačiarne v Petrovci jedno z prvých periodických tlačív v roku 1920 bol Národný kalendár. Jeho zostavovateľom bol petrovský evanjelický kňaz Samuel Štarke, neskôr biskup Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Juhoslávii a predseda Matice slovenskej v Juhoslávii. Po ňom zostavovateľmi tejto významnej ročenky vojvodinských Slovákov, ktorá istý čas vychádzala i pod menom Ľudový kalendár, boli: Andrej Labáth, Andrej Sirácky, Michal Labáth, Ivan Majera, Samuel Miklovic, Ján Brtka, Anna Makanová, Ján Kopčok, Miroslav Demák, Ján Filip, Katarína Melegová, Tomáš Čelovský, Víťazoslav Hronec, Michal Ďuga, Vladimír Dorča a Vladimír Valentík. Dnes Národný kalendár vydáva Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci.

Ďalšou kultúrnou zastávkou vo vysielaní bola Kovačica. Dalo by sa povedať, že práve kultúra a insitné umenie je azda tou najsilnejšou črtou, podľa ktorej sú Kovačičania známi vo svetových rozmeroch. Po zrode tohto výtvarného fenoménu sa v trasovanej ceste pokračuje aj dnes a vynachádzajú sa tie najlepšie spôsoby, ktorými kovačická kultúra spolu s insitou úspešne skladá skúšky vlastnej životaschopnosti. O insite, ako o fenoméne tohto prostredia, sa vo vysielaní zmienil Ján Čech, známy zberateľ a kultúrny dejateľ tohto prostredia, svojho času úspešný riaditeľ kovačického Domu kultúry. Pán Čech zároveň oživil i svoje spomienky na významných kovačických insitných maliarov a zaspomínal si i na svoju účasť na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci.

Jubileom, ktorému sa vo vysielaní venovala pozornosť, bolo výročie príchodu Slovákov do Pivnice. Totiž dňa 1. júla ubehlo 230 rokov ako Slováci z troch starších slovenských osád z Fejerskej a z troch osád Vesprímskej stolice získali povolenie prisťahovať sa do Pivnice. Na základe zmluvy podpísanej s Uhorskou kráľovskou komorou dostali polovicu zo sľúbených šesťdesiat usadlostí s pôdou na obrábanie a s pozemkami na stavbu domov. Pivnica sa však po prvýkrát spomína ešte roku 1650 ako pustatina a majetok Jána Gomblota Zsolnaiho. Prví slovenskí prisťahovalci v Pivnici si už vtedy uvedomovali, že veľký význam na zachovanie vlastnej identity má škola a cirkev. Tak si hneď po príchode si okrem vlastných príbytkov vybudovali i modlitebnicu a školu pre učiteľa – levitu, ktorým bol Andrej Liptay. Tak už o sedem rokov po svojom príchode roku 1797 postavili i samostatnú školskú budovu a prvý kostol si postavili roku 1800. Z historických prameňov sa dozvedáme, že najvplyvnejším farárom v dejinách Pivnice a zároveň i dekanom Báčsko-Sriemskeho seniorátu bol Samuel Borovský. O zaujímavostiach z dejín Pivnice sa zmienila historička Gabriela Gubová Červená.

Osobitný priestor vo vysielaní bol venovaný i Festivalu slovenskej populárnej hudby – Zlatý kľúč so sídlom v Selenči. Dňa 18. októbra 2020 sa naplní 50 rokov od uskutočnenia jeho prvého koncertu. Dnes ide o celomenšinové podujatie, ktoré Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny vyhlásila za podujatie s osobitným významom. Cieľom festivalu je podnietiť vznik nových skladieb v žánri populárnej hudby a zároveň prispieť k popularizácii a modernizácii slovenskej piesne. Je to zároveň príležitosť, aby sa v našej verejnosti etablovali nielen naši skladatelia, ale aj interpreti a textári. Festival vo svojom vývoji zažil hodne zmien – od názvu po miesta konania, ale všetky tieto zmeny ho skvalitňovali nielen po organizačnej, ale i po hudobnej stránke. Ján Šimoni bol celý rad rokov predsedom Organizačného výboru festivalu a jeden z jeho zakladateľov. Svojimi reminiscenciami nás vrátil k začiatkom tohto nášho významného hudobného podujatia.

V osobitnom príspevku bol priestor venovaný divadelnému umeniu a to prostredníctvom jubilea – 70 rokov od úmrtia osobnosti Vladimíra Hurbana Vladimírova – učiteľa, farára a dramatika v Starej Pazove. K storočnici jeho narodenia vo Vojvodine mu začalo vychádzať súborné dielo. VHV zobrazoval život ako neustály boj prírodných, spoločenských a sociálnych protikladov. Známe a na našich ochotníckych javiskách sú často hrávané jeho hry, zvlášť expresionisticky ladená hra Zámka škripí. Úryvok z tohto diela predviedol Ivan Privizer, herec z Kysáča.

Vo vysielaní sa pozornosť venovala i 50. výročiu Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Tento festival celomenšinového rázu zoskupuje najväčší počet účastníkov a návštevníkov – nielen u nás v Srbsku, ale i na svete, samozrejme, mimo našej materskej krajiny. Je tomu 50 rokov ako sa dňa 5. apríla roku 1970 na javisku Domu kultúry v Hložanoch po prvýkrát organizovala Prehliadka hudobno-tanečných súborov z ôsmich slovenských osád. Okrem hostiteľov Hložančanov na prvej prehliadke vystúpili i Petrovčania, Laliťania, Pivničania, Selenčania, Aradáčania, Staropazovčania a Šíďania. Aj keď festival viackrát menil svoj názov, najpodstatnejšie zo všetkého je predsa to, že až dodnes zotrval. Svoje miesto v duchovnom živote našej menšiny zaujal natrvalo a plní si svoje poslanie v zachovávaní starých zvykov, obyčají, tancov i piesní ako i ľudového kroja. I tento festival je v značnej miere výsledkom mravčej práce veľkého počtu Hložančanov – ochotníkov, snaživcov v rámci Kultúrno-osvetového spolku Jednota, ale i mimo neho. Na minulosť festivalu si vo vysielaní zaspomínal Michal Hataľa, dlhoročný organizátor tohto festivalu.

            V hudobných zložkách vysielania vystúpili Komorný zbor Zvony, Orchestrík pri Základnej škole Jána Kollára v Selenči, sólisti Boris Babík a Katarína Kalmárová, Ženská spevácka skupina pri Ženskom spolku Kovačica, ktorý toho roku zaznamenáva sté výročie pôsobenia, použité boli archívne zábery z festivalov Tancuj, tancuj a Zlatý kľúč a vystúpili i účastníci FS KOS Jednota z Hložian. Celkom na záver KZ Zvony a Orchestrík Základnej školy Jána Kollára zo Selenče zaspievali hymnu Slovenských národných slávností Po nábreží koník beží. Vysielanie, čiže projekt, v ktorom sa zúčastnilo takmer 90 účastníkov, podporili Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

IMG 3321-min

 

 

Čítať 111 krát
top